Najstaršiu listinu, v ktorej sa po prvý raz stretávame s Levočou, vydal uhorský kráľ Belo IV. v roku 1249 a spísomnil v nej nej právny akt darovania pozemkov spišskému prepoštovi. Čítame v nej, že hranica zeme zvanej Jablonov zostupuje k ceste, ktorá vedie do Levoče. V roku 1271 vystupuje už Levoča ako centrum provincie Sasov a spolu s ďalšími spišskými mestami už užívajú práva slobodných kráľovských miest: majú vlastnú samosprávu, súdnu právomoc, osobnú slobodu, právo ťažiť rudu, využívať lesy, vykonávať remeslo, obchodovať a právo skladu, o ktoré viedla Levoča dlhotrvajúci spor s mestom Kežmarok, ktorému sa ho podarilo získať iba lsťou. Spor vošiel do histórie ako storočná vojna a víťazom bola Levoča. V roku 1402 Levočania boli oslobodení od práva skladu iných miest, v roku 1419 oslobodili panovníci levočských kupcov od platenia tridsiatkového cla po celom Uhorsku. Vďaka výhodnej polohe na križovatke obchodných ciest a výdatnej pomoci panovníkmi udelených politických i hospodárskych výsad, začali plynúť do mestských pokladníc i do mešcov kupcov a ďalších mešťanov financie, umožňujúce všeobecný rozvoj. Nastalo obdobie rozkvetu architektúry, vzdelanosti, kultúry, umenia i remesiel. Požiare v rokoch 1550 a 1599 spôsobili veľké škody. Silnému a bohatému mestu sa však podarilo zdolať aj tieto pohromy a udržať si svoje významné postavenie až do konca 16. storočia.

Webdesign: www.FERix.sk